1) Ks. Abp Prof. dr. hab. Andrzej Dzięga:  Święci Cyryl i Metody jako źródło nadziei w budowie europejskiej wspólnoty narodów

W momencie gdy Europa szuka swojej tożsamości, gdy coraz mocniej uświadamiamy sobie, że sam tylko rachunek ekonomiczny to za mało, aby ją zjednoczyć, sięgnięcie do jej korzeni wydaje się warunkiem koniecznym do właściwego określenia jej teraźniejszości i przyszłości. U jej podstaw leży chrześcijaństwo – nic tego faktu nie jest w stanie zmienić, niezależnie od tego, czy ktoś go akceptuje, czy jest on komuś solą w oku. Nie da się zrozumieć korzeni Europy bez takich postaci jak św. Cyryl i św. Metody. Doskonale rozumiał to Jan Paweł II, który tych apostołów Słowian ogłosił współpatronami Starego Kontynentu. Ich dzieło stanowi wybitny wkład w tworzenie się wspólnych korzeni Europy, które dzięki swej trwałości i żywotności stanowią jeden z najmocniejszych punktów odniesienia, jakich nie może pominąć żaden poważny wysiłek zmierzający do zaprowadzenia nowej jedności kontynentu w naszych czasach. Dlaczego to wszystko jest tak ważne? Doświadczamy dziś sytuacji, że w kuriozalny, niczym nieuzasadniony sposób próbuje się eliminować z historii Starego Kontynentu wszelkie elementy, które mówią o jego chrześcijańskich korzeniach. Realizując własny charyzmat, Cyryl i Metody wnieśli decydujący wkład w budowę Europy nie tylko jako wspólnoty wiary chrześcijańskiej, ale także jako organizmu państwowego i kulturowego.

2-3) Prof. ThDr. Viliam Judák – Doc. ThDr. Ľubomír Hlad, PhD.: Pavol Strauss a jeho filosoficko-náboženská interpretácia fenoménu psychického a fyzického utrpenia 

V slovenskom prostredí je neprehliadnuteľná postava lekára, filozofa i náboženského mysliteľa Pavla Straussa (1912-1994). Preto bol postavený za vzor ľudskej zrelosti pre univerzitnú mládež v Nitre. Svedkovia jeho života a diela to vyjadrujú nasledovne: „Videli sme v ňom a vidíme aj dnes postavu neobyčajného nášho, slovenského intelektuála, ktorý môže osloviť každého mladého človeka – aj neveriaceho a to svojím hľadaním, svojou náboženskou istotou, širokým rozhľadom básnika, spisovateľa, mysliteľa – a priateľa“. Medzi jeho životom a dielom je vysoká miera vnútornej zhody, takže je možné povedať, že jeho život je interpretačným kľúčom pre celok jeho literárneho diela a jeho dielo pomáha odhaliť enormnú šírku jeho osobnosti. Keďže autor je lekár dotýkajúci sa na dennej báze ľudskej bolesti a umierania a zároveň človekom, ktorý sám zakúšal psychické utrpenie spôsobené komunistickým režimom, naša štúdia si berie za cieľ predstaviť okolnosti a podoby jeho vnútorného utrpenia, ukázať spôsoby akými na utrpenie reagoval, čiže poodhaliť originálnosť jeho interpretácie ľudskej bolesti, utrpenia a umierania obsiahnutú v jeho diele. Tým chceme ponúknuť kľúč k objaveniu zmyslu toho, s čím sú mnohí naši súčasníci konfrontovaní (duchovná a fyzická bolesť) a čo má byť podľa našej mienky povinnou kvalifikačnou výbavou každého, kto sa rozhodol pre niektorú z pomáhajúcich profesií. Dejinnú časť spracuje prof. V. Judák. Časť interpretačnú doc. Ľubomír Hlad.

4) Prof. Dr. Josef Dolista, SDB, Th.D., Ph.D., LL.M., Dr. h. c.: Tomáš Garrigue Masaryk k fenoménu náboženství

T. G. Masaryk se celý život věnoval náboženské otázce. V náboženství hledal odpověď na smrtelnost / nesmrtelnost člověka a hledal odpověď na vztah mezi vírou a racionalitou. Kritizoval státní pojetí náboženství jako produkt Velké francouzské revoluce, studoval pojetí náboženství v Rusku a v západních zemích. Byla mu blízká filosofická víra. Kritizoval “nánosy tradice” a byla mu blízká víra reformace. Následující studie má poukázat na některé vybrané problematiky křesťanské víry a vztah T. G. Masaryka ke křesťanské víře.

5) Ks. Prof. dr. hab. Jan Zimny, PhD.: Współczesny model autorytetu nauczyciela – wychowawcy

Z natury swej człowiek potrzebuje autorytetu, określonego wzorca zachowań i postępowania. Zagadnienie autorytetu nauczyciela nurtuje teoretyków i praktyków nauk pedagogicznych, psychologicznych i filozoficznych. Przedstawiciele poszczególnych dyscyplin interesowali się na przestrzeni lat, pojęciami nauczyciela idealnego i rzeczywistego. Doniosłość i aktualność problemu wynika ze zmieniających się warunków życia społeczno-politycznego i gospodarczo-kulturalnego, które wyłaniają sprawy nowe, dotyczące nauczyciela, wymagające pogłębienia znaczeń bądź nowej koncepcji. Dziś szuka się autorytetu w domu, w szkole, u lekarza, u kapłana. Wielu podkreśla, że pojęcie autorytetu w dzisiejszym świecie zostało zdecydowanie wyparte przez idola.Co znaczy być autorytetem? Autorytet to nie tylko cecha jakiejś osoby, ale to zespół wielu cech, wartości, postaw. Jedną z osób, która winna być autorytetem jest osoba nauczyciela, wykładowcy, wychowawcy. Jest to szczególnie ważne dziś, gdy mamy do czynienia z rozchwianiem ładu aksjonormatywnego. Narzekając na brak szacunku młodzieży, studentów dla autorytetu wykładowcy, nauczycieli, nie upatrujmy źródła tego kryzysu tylko po stronie młodych czy też danej społeczności akademickiej. Często to dorośli demolują pracowicie swój autorytet. Dziś wprost wielu znawców tego przedmiotu sytuację tę czy zachowania nazywa „samobójstwem autorytetu”. Samobójstwo to występuje wtedy, gdy nauczyciele, wykładowcy, wychowujący tracą właściwy sens i cel spełnianego obowiązku; gdy przestają służyć ideałom i ludziom młodym, a zaczynają tylko być „przekaźnikiem elektrycznym wiedzy” oderwanym od rzeczywistości, prawdy, dobra i ładu. Mędrzec chiński tak o tym mówi: „Dziwni są ci wykładowcy, którzy wymagają od studentów posłuszeństwa, ale sami nie liczą się z duchami przodków. Rozkazy ich będą zawsze martwe, chociażby je odziewano w szaty tkane z podniosłych i pobożnych słów”. Kryzys autorytetu zaczyna się więc od grzechu przeciwko prawdziwej miłości Boga i człowieka, a więc i przeciw prawdziwemu szczęściu. Dlatego też w procesie budowania wspólnoty akademickiej należy przywrócić najpierw należne miejsce dla prawdy. Jak zauważa R. Ingarden, prawda może zaistnieć tylko w atmosferze całkowitej uczciwości. I dochodzimy do podkreślenia wagi etosu tych, którzy uczą i wychowują. Skuteczni są bowiem tylko ci wykładowcy i wychowawcy, którzy łączą swoje słowa z jednoznaczną postawą moralną. Zatem należy przyjąć tezę, że jedną z podstawowych zasad kształcenia młodego pokolenia jest osobisty wpływ wykładowcy – wychowawcy poprzez właściwą postawę moralną.

6) Doc. ThDr. Patrik Maturkanič, PhD.: Velikost lidského života v horizontu sociálně-transcendetního chápání 

Tím nejvzácnějším, čím každý z nás disponuje, je lidský život, který jsme si bezesporu nedali sami od sebe, ale byl nám nezaslouženě darován prostřednictvím našich rodičů. V tomto kontextu bychom k němu měli přistupovat zodpovědně, a to svým celoživotním jednáním. Citlivým způsobem vnímat nejen materiální, tolikrát pomíjivé statky, ale především bychom měli svou pozornost zaměřit do roviny transcendentního uvažování. Tam lze objevit i tolikrát pro dnešní dobu potřebný horizont sociální oblasti, která je otevřená nejen k hmatatelné pomoci druhému, tj. potřebnému člověku, ale také odkrývá i rozměr spirituálního obdarování. Vždyť hodnota člověka je ukryta především v jeho nejhlubším nitru, kterému důvěrně říkáme duše a je odleskem jeho vnitřní krásy, jejíž původ nacházíme v tajemství důvěrného doteku, který překračuje kapacitu našeho lidského chápání. O to víc chceme k tomuto nejcitlivějšímu tématu, týkajícímu se našeho vlastního Já, přistoupit se vší pokorou a odpovědností k sobě samotným, ale i k jakémukoliv lidskému tvoru. I z tohoto důvodů je humanita člověka tím nejzásadnějším měřítkem veškerého našeho jednání a cílů, jež směřují k jeho trvalému dobru.

7) Doc. ThDr. Juraj Sedláček, PhD., Dis.: Ako prepísať citovú pamäť? Deficit vzťahovej osoby otca a nové fenomény súčasnej krízy otcovstva ako prediktory vnútornej neistoty a kontraindikácia rastu u syna na prahu končiacej adolescencie a mladej dospelosti.

Z čoho má strach dnešný mladý muž? Čo z toho pramení v jeho vlastnej otcovskej výchove? Z čoho presne pramení jeho vnútorná neistota? K akým formám správania a prejavom vzbury sa dnes uchyľuje? Ako prepísať a uzdraviť citovú pamäť? Čo potrebuje syn, mladý muž, ktorý sa chce osamostatniť a založiť si vlastnú rodinu, no napriek tomu stále v sebe cíti poškodenia a negatívne otcovské inzultácie z detstva, ktoré sa prípadne v novej intenzite – ako jeho vlastné – stále vracajú…? Aká je cesta sebatranscendencie týchto ľudí? Príspevok sa ďalej dotýka problematiky vzťahovej osoby, fenoménu narcizmu, deficitu empatie a väzieb, tekutých mediálnych dosahov, pseudovzorov a mienkotvornosti médií v prípade deficitu otcovskej roly. Pomerne rozšírený fenomén krízy otcovstva má aj svoje cesty k uzdraveniu a východiská.

8) Doc. PhDr. Václav Bělík, Ph.D.: Nevědomý rodič v kybersvětě

Problematika rizikového chování a jeho prevence je jedním z aktuálních fenoménů sociálně – pedagogicky zaměřených oborů. V posledních výzkumech jsme se opakovaně zaměřovali na školní prostředí především z pohledu, jaké jsou děti, jaký je u nich výskyt rizikových projevů chování a jaké jsou jeho příčiny. Stejně tak jsme se zabývali pedagogy, jejich pregraduální přípravou a vědomostmi a zkušenostmi v této problematice. Téma, kterému se poslední dobou intenzivně věnujeme, jsou rodiče a jejich zkušenosti a vědomosti v oblastech rizikového chování. Rodič jako nejvýznamnější socializační činitel, který v současném dynamicky se vyvíjejícím světě často nemá kompetence jakkoli chránit a pečovat o své dítě, sám se mnohdy potácí v nevědomosti, jak se zachovat. Zajímavou oblastí je i sledování chování rodičů na sociálních sítích – rodič jako agresor, rodič přehnaně sdílející fotografie svých dětí, rodič vystavující své dítě celému světu, úzkostný rodič, odmítající apod. Příspěvek se snaží vycházet z předchozích výzkumů a ukázat skupinu rodičů po stránce jejich vědomostí a zkušeností s rizikovým chováním a jeho prevencí

9) PhDr., Mgr. Štefan Medzihorský: Spiritualita z psychologického hlediska

Historicky se spirituální zkušenost popisuje nejčastěji v souvislosti s vírou, resp. s náboženstvím. Můžeme však zkoumat spirituální zážitky i v jiných součástech života. Z humanisticko psychologického pohledu lze reflektovat spirituální zkušenosti v dalších oblastech. Budeme se věnovat třem z nich: lásce, rozvoji člověka a svobodě.

1. Mnohé publikované životní příběhy naznačují, že v hluboké lásce k druhému člověku může jedinec prožívat i spirituální zkušenost přijetí universa. Uvedený zorný úhel lze připsat spíše tradicionalismu, ve smyslu lásky k lidské bytosti a samaritánství, má však v podobě dobrovolnictví a sociální práce různého druhu přesah až do postmoderny.
2. Rozvoj člověka, jeho vnitřní růst v průběhu života, směřování k mistrovství a hledání smyslu z hlediska potřeb, motivace a činnosti, představuje směřování k přesahu (Maslow). Součástí bývá transcendentální zážitek „flow“ (Csikszentmihalyi), ztráty kontaktu s okolím a koncentrovaným soustředěním na danou činnost, či dílo. Někdy bývá označováno jako umělecké „vytržení“, jakkoli doprovází i jiné činnosti. Považujeme jej rovněž za spirituální zkušenost v rámci paradigmatu postaveném na optimistickém přístupu k možnostem člověka moderní doby.
3. Lze říci, že touha po svobodě, její následné dosažení a prožívání svého svobodného Já, je rovněž spirituální zkušeností. Zážitek vnitřního osvobození od manipulativních společenských pověr a tendencí omezit svobody jedince otvírá člověku nové obzory. Z možnosti svobodně se orientovat a vybírat si svůj způsob života z pluralistických podnětů postmoderny může vzcházet spirituální zkušenost přerodu z člověka predisponovaného na člověka svébytného.Některé spirituální zkušenosti mohou mj. souviset i s charakterem společnosti, či víry, např. ve smyslu západní individualistické, či východní výrazněji kolektivistické civilizace (Hofstede).

10) PhDr., PhDr. Jiří Kučírek, Ph.D.: Jazyk prostoru a důsledky globalizace: ztráta místa a naše bydlení

Globalizační procesy změnily a mění naše zakotvení v prostoru bydlení. Moderní svět ovládaný objektivizujícím rozumem a podmaněný technikou představuje odmítnutí našeho zakotvení ve světě. Kultury, které zprostředkovávají naše porozumění prostoru, se rychle rozpadají. Srovnávání všech rozdílů je důsledkem techniky. Představa celostního chápání člověka se stává pouze manifestní ideou.

11) PhDr., Mgr. Martin Kuška, Ph.D.: V co a jak věří Češi? Transformace české spirituality v globálním kontextu

Příspěvek komentuje výsledky několika aktuálních výzkumů (Pew Research Center, ISSP, Rabušič), které se zabývaly vírou Čechů. Spirituální dimenze člověka představuje rozšíření v psychologii zdraví již etablovaného biopsychosociálního modelu. Kulturní antropologie považuje víru za konstantu: každý člověk v každé době a v každé kultuře v něco věří. Transformují se pouze obsahy víry, respektive posvátného. Zároveň, lidská schopnost věřit úzce souvisí se saturováním existenciálních potřeb člověka, s vědomým prožíváním smysluplného života, s nalezením odpovědí na existenciální tázání se (kdo jsem, jaký je smysl mého života, jaký je smysl tohoto světa, co mám činiti). Česká republika byla ještě poměrně nedávno charakterizována jako jedna z nejvíce ateistických zemí světa. Nejnovější výzkumná zjištění vybízejí k aktualizaci této charakteristiky, která se etablovala jako široce sdílený český autostereotyp, tedy, jako celospolečensky rozšířená představa obyvatel ČR o sobě samých. Tuzemská spiritualita bude prezentována v interkulturním a historickém kontextu.

12) ThDr. Ivan Šulík, PhD.: Komunikácia viery v postmodernej dobe 

Aj v súčasnej dobe je Cirkev povolaná ohlasovať Krista a jeho pravdu svetu. Darí sa dnes kresťanom oslovovať ľudí, ktorí nie sú súčasťou Cirkvi? A dokážu kňazi svojim spôsobom komunikácie viery zaujať veriacich ľudí? Prečo rôzne sekty a združenia majú dnes úspech a tí, ktorým Kristus zveril úlohu ohlasovania jeho pravdy, sú pre svet málo zaujímaví? Rovnako ako prví kresťania musia i tí dnešní najsť v postkresťanskej dobe spôsob ako osloviť človeka tretieho tisícročia. Na jednej strane svet odmieta ponuku Cirkvi, no na druhej strane človek dneška žízni po duchovných hodnotách. Je preto potrebné, aby ohlasovatelia Evanjelia dokázali sprostredkovať človeku stretnutie nie s nejakou ideou kresťanstva ale s osobou, so živým Kristom. K tomu je potrebné, aby viera rástla nie tak do kvantity ako skôr do intenzity a hľbky v srdciach tých, ktorí sa nazývajú kresťania.

13) ThDr. Anton Ďatelinka, PhD.: Viera ako fenomén vyjadrený v rituálnej forme kresťanstva v kontexte základných antropologických potrieb

Viera človeka sa od najstarších čias prejavuje v rôznych rituálnych formách náboženstiev. Cieľom predkladaného príspevku je poukázať na kultové vyjadrenie kresťanskej viery v spojitosti s najzákladnejšími túžbami človeka po rituálnom prežívaní života. Liturgia Cirkvi je zasadená do tohto všeobecného kontextu a zároveň ponúka jedinečný pohľad v novosti Zjavenia, ktoré prichádza s ponukou, ktorá jedinečne ovplyvnila dejiny ľudskej existencie.

14) PhDr. Jaroslava Hanušová, Ph.D.: Spirituální potřeby v konceptu poskytování tísňové péče

Uživatelé sociální služby „tísňová péče“, poskytované v rámci právní úpravy zákona č. 108/2006 Sb., o sociálních službách, mají mnoho potřeb. I když se svým zaměřením jedná o službu poskytovanou zejména lidem, kteří potřebují pro svůj samostatný život nepřetržitou podporu, nelze spirituální rozměr potřeb uživatelů opominout. Význam spirituální dimenze poskytování této služby plyne také ze skutečnosti, že tato služba je poskytována především lidem v seniorském věku. A tak, i když se tísňová péče specializuje na potřeby zachování samostatnosti a bezpečí, nemůže se ve své činnosti nedotknout otázek spirituality vycházejících z celoživotního duchovního zaměření uživatelů, nebo vyvolanými prožíváním závěrečné fáze života. Jsou to například potřeby smíření, ať již se sebou samým, s konkrétními fyzickými osobami nebo s transcendentnem – tedy nejčastěji s bohem. Jistě není úkolem tísňové péče řešit spirituální potřeby jako primární úkol, ale poskytovatelé si musí kontext spirituality v životě člověka plně uvědomovat a na tyto potřeby musí služba umět adekvátně reagovat.

15) PhDr. Veronika Šimonová, PhD.: Motivácia k službe ľuďom v núdzi – interdisciplinárne prieniky hodnôt sociálnej práce a religióznych hodnôt

Sociálna práca ako aj ďalšie pomáhajúce profesie sú založené na solidarite a subsidiarite. Sociálni pracovníci majú dôležité miesto v službe tým, ktorí sú v núdzi, v situáciách, v ktorých si sami nedokážu pomôcť. Kvalita vykonanej sociálnej práce závisí od osobnosti sociálneho pracovníka a od motivácie a hodnôt, na ktorých je jeho služba postavená. Príspevok sa zameriava na skúmanie a porovnanie hodnôt sociálnej práce doma a v zahraničí s cieľom hľadať prieniky medzi hodnotami sociálnej práce a kresťanskými hodnotami. Príspevok taktiež analyzuje aká je vnútorná a vonkajšia motivácia sociálnych pracovníkov k výberu ich povolania a k jeho každodennému vykonávaniu.

16) PhDr. Jan Lepeška, Ph.D.: Spirituální odraz vybraných problémů současného světa v komparaci krize společnosti pozdní antiky

Příspěvek pojednává o vybraných důležitých problémech současné evropské společnosti v komparaci společnosti pozdní antiky, kdy často jedinou jistotou člověka v neklidných dobách zůstávala jeho spiritualita. Příspěvek předkládá vyjádření pozdně antických římských autorů na jedné straně a postřehy vybraných soudobých autorů na straně druhé – s doplněním myšlenek autora článku. Začátek 21. století přinesl mnoho velkých změn, které však ve světle pokroku s sebou přinášejí i nejistotu a zvláště etické a etnické komplikované otázky. Ztráta jistoty řádu, a strach z nejisté budoucnosti, tak znovu výrazněji oživuje aktuálnost tématu spirituality člověka a její následné hledání.

17) ThLic., Mgr. Andrej Filín: Túžba človeka po nesmrteľnosti ako základný antropologický princíp a odpoveď kresťanského Zjavenia na ňu

Predkladaný príspevok chce analyzovať fenomén smrti ako univerzálnu skúsenosť týkajúcu sa každého človeka v priebehu dejín ľudstva. V každej epoche si je človek vedomý vlastnej pominuteľnosti a hľadá spôsoby, ako nad ňou zvíťaziť. V túžbe prekonať vedomie vlastnej smrteľnosti človek v minulosti i dnes rozvíjal a rozvíja rôzne „stratégie nesmrteľnosti“. Otázky o smrti a o posmrtnom živote sú rôzneho typu a kresťanské Zjavenie obsahuje v sebe tiež odpoveď na otázky, v ktorých „vrcholí záhada ľudskej existencie“ (Gaudium et spes, 18).

18) ThLic., Mgr. Marcin Saj: Morální aspekt paliativní péče

Naše bytí není pouhé putování od narození k smrti, i když víme, že život každého z nás jednou skončí. Dnešní postmoderní svět velmi často opomíjí tu závěrečnou část života, která je spojena se stářím, nemocemi a umíráním. Z druhé strany, paliativní medicína, se v současné době, jeví jako velmi potřebná. Je zřejmé, že paliativní péče a „pečovatelé“ se stávají nedílnou částí naší stárnoucí civilizace. Paliativní péče důsledně vychází z individuálních přání a potřeb pacientů, respektuje jejich hodnotové priority a chrání právo pacienta na sebeurčení. Tento aspekt vychází ze zkušeností, že existuje zásadní rozdíl mezi léčením a kvalitní péčí o umírající a že umírání nemusí být provázeno strachem, nesnesitelnou bolestí a nesmyslným utrpením. Cílem dobré a kvalitní paliativní péče je to, aby si pacient uvědomil, že je i nadále spoluodpovědný za svůj život a naplnění jeho další části. Paliativní tým, do kterého by měli patřit odborníci nejen zdravotnických profesí, má za úkol maximalizovat všechna pozitiva života pacienta a konat vše jen v jeho prospěch.

19) Mgr. Silvia Morávková: Spirituálne aspekty sociálnej práce – sociálna práca ako profesia alebo poslanie?

Sociálna práca je ponímaná ako neustále sa rozvíjajúca pomáhajúca profesia, ktorá v súčasnosti spĺňa všetky atribúty vedeckej disciplíny. Sociálna práca je vedný odbor založený na hodnotách a poslaním sociálneho pracovníka je vykonávať sociálnu prácu svedomito a zodpovedne. Cieľom nášho príspevku je analyzovať spirituálne aspekty pri vzniku a formovaní sa sociálnej práce. Zameriavame sa na históriu sociálnej práce, ktorej počiatky mali dobrovoľnícky, filantropický charakter založený na princípe lásky k blížnemu. Významnou je otázka presahov spirituálnych aspektov pre sociálnu prácu v súčasnej postmodernej dobe. Aktuálne sa môže sociálny pracovník inšpirovať a vychádzať napr. z princípov sociálnej náuky Cirkvi. V súvislosti s tým je v neposlednom rade na zamyslenie perspektíva sociálnej práce ako profesie alebo poslania.

20) Ks. Mgr. Damian Ataman: Postmodernistyczna koncepcja życia społecznego

Autor artykułu prezentuje koncepcję życia wspólnego w społeczeństwie postmodernistycznym. W pierwszej kolejności wyjaśnia i dokonuje opisu postmodernizmu (ponowoczesności). Zaznacza, iż postmodernizm jest zjawiskiem kulturowym, powstałym i rozwijającym się w wymiarze teoretycznym i społecznym. W pierwszym przypadku można mówić o postmodernistycznych teoriach filozoficznych, estetycznych, muzycznych i pedagogicznych. Drugi wymiar obejmuje aspekty dokonujących się zmian społecznych, przejawiających się między innymi w mentalności, stylach życia oraz relacjach do sfery sacrum. Dokonuje refleksji nad dwoma wymiarami postmodernizmu i wykazuje zależności między nimi. Następnie autor przechodzi do charakterystyki i przejawów ponowoczesnej ideologii w społeczeństwie. Rozważa czy w społeczeństwach dobrobytu, rozwijającej się techniki wytwarzającej coraz więcej rzeczy, w sytuacji proklamacji chaosu spowodowanego głoszeniem, że brak jest elementów stałych i uniwersalnych, człowiek może być religijny. Postmodernizm jako zjawisko społeczno-kulturowe dotyczy również religii i religijności. Przemiany w tej dziedzinie polegają głównie na zachodzących procesach intensywnej pluralizacji i indywidualizacji osłabiających znaczenie Kościołów jako instytucji tradycyjnych i trwałych. Dochodzi do wniosku, iż religijność człowieka doby ponowoczesności często nie jest wyrazem dążności do prawdy, lecz do zaspokajania bieżących potrzeb emocjonalnych. Cechą postmodernizmu jest zatem istnienie coraz większej liczby religii bez Boga, ponieważ wykluczenie Boga czyni człowieka wolnym od jakichkolwiek zobowiązań, konkretnych wymagań, sądów czy ograniczeń.